Fotografie Vysokých Tatier z dvadsiatych rokov minulého storočia. V tom čase boli pohľadnice tlačené po maďarsky a nemecky, čoho sú tieto dôkazom.

Hana Milinkovičová, Bratislava

Vo Veľkej pod Tatrami bola v r. 1919-1920 “Čsl. polní nemocnice č. 8, Veľká, Poprad” a vojaci a personál sa radi schádzali hlavne s mladými z Veľkej. Keď odišli, darovali mnohým mladým dary na pamiatku. Na tejto fotografii sú dary pochádzajúce kdesi z Japonska – ručne maľovaný vejár, mušľa z Japonského mora, malý pohárik s vyzobrazeným drakom.

Hana Milinkovičová, Bratislava

V obci Veľká pod Tatrami bola v rokoch 1919-1920 “Čsl. polní nemocnice č. 8, Veľká, Poprad” a vojaci i personál sa radi schádzali hlavne s mladými z Veľkej. Keď potom odišli, posielali pohľadnice ako pozdrav.

Hana Milinkovičová, Bratislava

Na fotografii sú cvičenci z obce Veľká pod Tatrami, medzi ktorými sú moji starí rodičia, Pavol a Anna Ríšovci, rodičia mojej mamy Anny Čápovej, rod. Ríšová. Je pozoruhodné, ako šport zotrval v rodine mojej mamy a to najlepším možným spôsobom, keď sa v roku 1957 v Belehrade stala majsterkou sveta v hádzanej s družstvom reperezentatiek Československa.
Na fotogtrafii je aj sestra mojej starej mamy Jola, ktorej traja synovia Netukovci boli vynikajúci boxeri Československa.

Hana Milinkovičová, Bratislava

Kolorovaná pohľadnica Bratislavy, tlačená ešte v Rakúsko-Uhorskej monarchii pravdepodobne medzi rokmi 1915 – 1918 s názvom mesta Pozsony. Na pohľadnici je pohľad na Bratislavský hrad, približne z Mišíkovej ulice, prípadne zo Starej vinárskej.
Pohľadnica prešla poštou: razítko – Pozsony, 1919, deň a mesiac nečitateľný, pohľadnica je písaná 4. 2. 1919, známka – Magyar Királyi Posta v nominálnej hodnote 10 fillérov.

Moja manželka Brigita Kautmanová je zberateľkou pohľadníc Bratislavy. Na burze približne pred 15 rokmi zakúpila spolu s ďalšími túto pohľadnicu. Rada číta aj samotné pozdravy pisateľov pozdravov a tak cestou domov čítala nasledujúci obsah na predmetnej pohľadnici:
Adresa:
Občanka
Mánička Všetečková
Ve firmě F. Otto
Praha II.
Karlovo námestí
Čechy

Písaný text :
Bratislava 4/2 19
Moušku!
po 18ti hodinách hladov a žízniv dorazil jsem s ostatními do Bratislavy. Rány z pušek jest slyšeti za Dunajem. Uvítání žádné a zaopatření také žádné. Nespokojeni sme všichni. Pusu a vzpomínky posílá Ti Vašek Jos. Kautman.
Ostatné podpisy:
Fr. Budinský – legionář
Janek Ramdáček
Ramdáček
Dobiáš Jan
Jos. Lonský – legionář
Tomáš Richter
Dva podpisy sú nečitateľné

Pri čítaní textu sme pochopili, že ju písal môj dedko Václav Kautman, ktorý ako český legionár zaisťoval Bratislavu (Pressburg, Pozsony, Wilsonovo mesto) začiatkom februára 1919. Pohľadnicu písal svojej milej, budúcej manželke, mojej babičke Márii Všetečkovej, po sobáši v roku 1920 Kautmanovej. Spolu mali dvoch synov. Mladší, ktorý sa narodil v roku 1922, čiže môj otec (tiež Václav Kautman) sa v 50.rokoch presťahoval do Bratislavy, kde sa oženil a mal dvoch synov staršieho Václava a mňa. Je zaujímavé že dnes bývame veľmi blízko miesta, odkiaľ je pohľadnica Bratislavy robená a možno práve preto moju manželku zaujala medzi množstvom ďalších pohľadníc.

Ako zaujímavosť prikladám fotografiu z rodinného albumu – českých vojakov – legionárov z 2.7.1919, stojacich na nádvorí Vodných kasární v Bratislave (dnešná SNG), kde je môj dedko, pisateľ pohľadnice, označený krížikom.
Dedko sa do Bratislavy pravidelne vracal aj v rámci zamestnaneckých výletov na Slovensko aj ako člen Sokola, netušiac, že jeho syn a vnuci raz budú v tomto meste žiť.
Zaujímavosťou je aj to, že mám môjho dedka odfoteného na ďalších dvoch pohľadniciach z Bratislavy.
Na mostíku Bratislavského Propeleru na petržalskej strane dňa 18. 5. 1926 (ako 13. postava z ľavej strany pohľadnice) a pri slnení v bratislavskej Sokolovni 24. 6. 1930 (muž v bielej košeli v pozadí).
Dedko chodieval na Slovensko pravidelne a to ako turista do hôr a neskôr za synom a vnukmi do Bratislavy. Babičku ktorej bola pohľadnica adresovaná som žiaľ nepoznal, zomrela už v roku 1950.

Ján Kautman, Bratislava

Na fotografii sú klobúky mojich starých rodičov, ktoré si kúpili krátko po svatbe v roku 1921 a ktoré sa v tom čase patrilo mať.

Hana Milinkovičová, Bratislava

Moja stará mama Ludovika (Lujza) Lacková (vydatá Pávová) narodená 4. 9. 1885 vo Vrbici , bola v lete roku 1918 v Luhačoviciach. V týchto kúpeľoch sa vtedy uskutočnili stretnutia českých politických vodcov a slovenských osobností spoločenského života.
Medzi českými účastníkmi bol aj Bohdan Záhradník, poslanec a bývalý minister ČSR.
Svojimi neohrozenými postojmi a rečníckymi vystúpeniami zaujal viacerých Slovákov tak, že sa plne oddali snu o budúcej slobode a samostatného štátu Čechov a Slovákov. V tejto situácii Lujza Lacková sľúbila, že ho pri jeho prvej ceste do Mikuláša privítajú slovenskou zástavou. Keď sa vrátila do Mikuláša, začala prípravy na vytvorenie zástavy. Nakúpila potrebný materiál v slovenskej firme v Ružomberku u Jozefa Houdeka, aby podľa jej svedectve nebola zástava zneuctená ani nákupom u neslovenských firiem. Na vyšívanie získala učiteľku Máriu Uličnú, neskôr sa krúžok vyšívačiek rozrástol. Kresby na výšivke zostavila pani Želmíra Holúbeková podľa originálnych slovenských výšiviek vypožičaných od slovenského výšivkového podniku Lipa z Turčianskeho Sv. Martina. Na zástave pracovali od septembra, najskôr len ako výšivka s ľudovým vzorom, po udalostiach, ktoré naznačovali zmenu politickej situácie začali urýchlene vyšívať aj československý štátny znak. Zástava bola pripravená na ľudové zhromaždenie zvolané Liptovským výborom Slovenskej národnej rady, ktoré sa konalo 8. 12. 1918. Konalo sa na námestí pred župným domom a na jeho balkóne sa vystriedali viacerí rečníci. Počas prejavu Andreja Hlinku priniesli Lujza Lacková a Mária Uličná zástavu, ktorú ružomberský farár Andrej Hlinka a evanjelický konsenior Juraj Janoška posvätili. Po jej rozvinutí z balkóna župného domu zarecitovala Lujza Lacková báseň P.O. Hviezdoslava K posviacke našej zástavy, ktorú napísal pri tejto príležitosti! Pod zástavou potom prisahalo vernosť československej republike dobrovoľnícke vojsko horného Liptova v počte 400 mužov a celé ľudové zhromaždenie.
Zástava bola neskôr používaná pri rôznych slávnostných príležitostiach. Dnes by sa mala zástava nachádzať v Liptovskom Mikuláši.

Použité pramene: 1/ List, svedectvo Lujzy Lackovej Pávovej pre Památník osvobození v Prahe z roku 1932
2/ Zdenko Ďuriška: Pálkovci – príbeh rodu garbiarskych podnikateľov z Liptova SGHS 2013
3/ originálne foto: 2x

Eva Medelská, rod. Pávová, Bratislava

Z čias nedávno minulých mi ešte zostalo týchto pár detekčných rúriek, ktoré u nás na Orave patrili do predmetov dennej potreby, keďže…
i sám Ivan Mládek by vedel rozpraváť ako ho oravský žandár inšpiroval k “Jožinovi z bažin”.
..túúú-tu – túúú-tu-tu…tú-tu…
A tak si tu veselo žijeme dodnes.

Marián Matúš, Zázrivá

Knihu, libreto opery Bedřicha Smetanu Prodaná nevěsta som dostala od kolegovej manželky pani Jarmily Blahovej. Pani Jarke knihu darovala rodina Koučkovcov na pamiatku Všesokolského sletu v roku 1948. Po smrti manžela Mira sme sa veľmi zblížili, navštevovala som ju vo štvrtok a robila jej spoločníčku a dôverníčku. Knihu mi darovala ako veľkú vzácnosť, čo aj skutočne je. Pani Jarka sa narodila v Pardubiciach, ale ešte ako dieťa sa presťahovala aj so svojimi rodičmi do Bratislavy, kde jej otecko ako uznávaný odborník pracoval v podniku TESLA. Často na ňu myslím, už nežije…

Barbora Švecová, Bratislava

Kamerky su po mojom otcovi, ktory ako amatersky kameraman dokumentoval zivot v nasej rodine. Uchovavam ich ako pamiatku na rodicov, na casy davnych dovoleniek a cestovania po celom byvalom Ceskoslovensku.

Pavol Benovic, Prievidza