25/02/2019

Text: Martina Vyskupová


Model bratislavského sídliska Petržalka vytvorila trojica uznávaných slovenských architektov, urbanistov a pedagógov Tibor Alexy (1929), Ján Kavan (1934 – 2017) a Filip Trnkus (1938), známych aj pod skratkou AKT. Prezentovali ho na výstave medzinárodnej urbanistickej súťaže Ideové urbanistické riešenie južného obvodu mesta Bratislavy v roku 1967 v Bratislave. Výstava sa uskutočnila sa ako súčasť programu Stretnutia urbanistov, ktoré sa konalo po IX. kongrese UIA (Medzinárodná únia architektov) v Prahe. Z 84 návrhov od architektov a urbanistov z celého sveta udelila medzinárodná porota iba päť tretích cien – slovenskému, českému, japonskému, americkému a rakúskemu tímu, prvé a druhé ocenenie nedala žiadnemu návrhu. Sídlisko sa malo vybudovať na pravom brehu Dunaja podľa víťazných architektonických projektov a po viacerých medzinárodných diskusiách. Nakoniec sa však upustilo od pôvodných plánov a výstavbou Petržalky zloženej najmä z panelových obytných domov bol poverený Stavoprojekt (architekti Jozef Chovanec a Stanislav Talaša). Základný kameň bol položený v roku 1973, z hodnotenia spomínanej súťaže sa ale vychádzalo iba čiastočne. Základná idea – čo najviac bytov na čo najmenšej ploche vyplývala z nedostatočného finančného krytia projektu, čo sa napokon prejavilo na úkor urbanistickej a estetickej kvality tejto obytnej zóny.

Tibor Alexy, Ján Kavan, Filip Trnkus, Model sídliska Petržalka v Bratislave, mierka 1:5000, 1967, H 63016, SNM – Historické múzeum

V roku 1959 bola vyhlásená verejná súťaž na novú 100-korunu. Profesionálny vojak František Heřman (1920–?) vyhotovil návrh počas vojenskej služby v Tábore a zaslal ho pod menom „Táborita“.  Z 38 návrhov však porotu neoslovil ani jeden. Na výstave súťažných návrhov v štátnej banke a taktiež v priemyselných závodoch a podnikoch si však Heřmanov návrh 100-koruny získal najväčšie sympatie návštevníkov a bol po drobných úpravách nakoniec realizovaný. O vyrytie sa postarali Jindra Schmidt, Jan Mráček a Ladislav Jirka. Bankovka bola tlačená v Štátnej tlačiarni cenín v Prahe, v rokoch 1964–1965 z kapacitných dôvodov v tlačiarni Goznak v Moskve.

Na líci sú zástupcovia robotníkov a roľníkov zobrazení vo vizionárskej pozícii a odhodlaní budovať socializmus. Na reverze je  zachytený pohľad na pražské Hradčany a Karlov most. Bola najdlhšie obiehajúcou bankovkou na našom území, platila v rokoch 1962–1993. Krátko pred novembrom 1989 bola daná do obehu 100-koruna od Albína Brunovského s portrétom Klementa Gottwalda. Obyvateľstvo ju odmietalo prijímať a zámerne ju poškodzovalo. V roku 1990 sa prestala tlačiť, bola stiahnutá z obehu a obnovila sa tlač predchádzajúcej Heřmanovej 100-koruny, ktorá bola kolkovaná aj pri menovej odluke v roku 1993. Vďaka svojej vizuálnej príťažlivosti je cenená medzi laickou verejnosťou, aj odborníkmi po celom svete.

Bankovka, 100-koruna, slovenský kolok, 1961, S 81469, SNM – Historické múzeum

Bankovka, 100-koruna, slovenský kolok, 1961, S 81469, SNM – Historické múzeum

Pamětní listiny pro nově zvolené československé prezidenty vznikly již v roce 1935 (Edvard Beneš) a také v roce 1938 (Emil Hácha). Pro novou volbu E. Beneše v roce 1946 byla zhotovena honosná pergamenová listina pečetěná státní pečetí ČSR. Autorem kaligrafie byl malíř a grafik Jaroslav Benda, ozdobné schrány s motivem státního znaku klenotník František Staněk. Tito autoři společně po válce vytvořili několik takovýchto reprezentativních objektů – např. Slavnostní adresu pro Akademii věd v Moskvě nebo Slavností adresu města Prahy pro maršála Ivana Koněva. Na listině je patrný autograf tehdejšího předsedy Ústavodárného národního shromáždění Antonína Zápotockého.

Pamětní listina pro Edvarda Beneše při prezidentské volbě 19. června 1946. ANM, fond Edvard Beneš, inv. č. 13.

Pamětní listina pro Edvarda Beneše při prezidentské volbě 19. června 1946. ANM, fond Edvard Beneš, inv. č. 13.

Pamětní listina pro Edvarda Beneše při prezidentské volbě 19. června 1946. ANM, fond Edvard Beneš, inv. č. 13.

Dňa 1. septembra 1992 o 22.26 hod. schválili poslanci Slovenskej národnej rady 114 hlasmi vládny návrh Ústavy Slovenskej republiky. Tesne pred hlasovaním opustili rokovaciu miestnosť poslanci Maďarského kresťansko-demokratického hnutia a Spolužitia ako protest proti neprijatiu ich pozmeňovacích návrhov k problematike národnostných menšín. Proti zneniu ústavy boli 16 poslanci a štyria sa zdržali hlasovania. O dva dni neskôr bola nová slovenská ústava podpísaná predsedom Slovenskej národnej rady Ivanom Gašparovičom a premiérom Vladimírom Mečiarom v Rytierskej sieni Bratislavského hradu.

Ústava Slovenskej republiky, 1992, MMH 5054, SNM – Múzeum národných rád v Myjave

Autorem zlaté medaile je sochař a medailér Josef Šejnost. Medaili vytvořil k tisíciletému výročí smrti sv. Václava, proto je na aversu medaile vyobrazen tento český patron. Na tak významné jubileum byly v roce 1929 připraveny velké oslavy a jednou z událostí mělo být otevření dostavěného chrámu sv. Víta na Pražském hradě. Tuto událost připomíná revers medaile. Medaile byla ražena ve zlatě, stříbře a bronzu. Zlatých medailí bylo vyraženo pouze kolem 180 kusů. Ty se vydávaly ve dvou ryzostech – 987 a 750. Medaile s puncem 750 se razily ze soukromého zlata a stříbra.

Medaile k dokončení stavby chrámu svatého Víta 1929 – avers (i. č. Au – K 987, Národní muzeum)

Medaile k dokončení stavby chrámu svatého Víta 1929 – revers

Tvár a osobnosť Alexandra Dubčeka (1921–1992) sa spája s reformnými zmenami v Česko-Slovensku v januári až auguste 1968 známymi aj ako Pražská jar. Presvedčenie celoživotného komunistu výrazne poznamenala angažovanosť v straníckej rehabilitačnej komisii, ktorá na začiatku 60. rokov prehodnocovala politické procesy s komunistami z prvej polovice 50. rokov 20. storočia. Postupné uvoľňovanie v kultúrnych a vedeckých sférach (napr. historici otvorili rad dovtedy utajovaných tém), sa prejavilo aj v politike. Začiatkom roka 1968 bol A. Dubček zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ (Ústredného výboru Komunistickej strany Československej). Postupne bola zrušená cenzúra, povolené bolo verejné zhromažďovanie a spolčovanie. Túto „kontrarevolúciu“ zastavili vojská piatich armád Varšavskej zmluvy, ktoré v noci z 20. na 21. augusta 1968 obsadili Česko-Slovensko. A. Dubček bol odsunutý do úzadia spoločenského života. Do politického života sa vrátil po novembri 1989. Stal sa poslancom a predsedom Federálneho zhromaždenia.

Okuliare Alexandra Dubčeka, 90. roky 20. storočia, H 42950, SNM – Historické múzeum

29/06/2018

Text: Marek Junek


Zlatou růži historicky uděluje papež jako zvláštní vyznamenání osobnostem, chrámům, městům či vládám pro jejich katolický charakter a loajalitu ke Svatému stolci. V současné době je výhradně udělována místům. V České republice toto vyznamenání mají pouze dvě lokality – Katedrála sv. Víta na Pražském hradě a velehradská bazilika.

Papež Jan Pavel II. udělil Zlatou růži velehradské bazilice 28. 6. 1985 u příležitostí konání poutě v rok 1100. výročí smrti sv. Konstantina.

Papež v apoštolském listu vyzvedl misijní činnost Konstantina a Metoděje mezi Slovany, zdůraznil jejich roli na rozvoji kultury na území Velké Moravy a také poukázal na tradici, která je spjatá s jejich jmény. A jaký vliv má cyrilometodějská tradice na duchovní život obyvatel Československa.

Udělení vyznamenání také mělo posílit věřící v komunistickém Československu. Což se také stalo. Velehradská pouť v roce 1985 patřila k nejvýznamnějším protirežimním demonstracím v Československu v období před pádem komunismu.

Zlatá růže, Farnost Velehrad, pozlacený kov, vyrobeno ve Vatikánu, majitel: Farnost Velehrad

Zlatá růže, Farnost Velehrad, pozlacený kov, vyrobeno ve Vatikánu, majitel: Farnost Velehrad

Zlatá růže, Farnost Velehrad, pozlacený kov, vyrobeno ve Vatikánu, majitel: Farnost Velehrad

07/06/2018

Text: Martina Vyskupová


Pôvodom český výtvarník Jan Hála patrí k umelcom, ktorí prevažnú časť svojho života prežili na Slovensku. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera (1867–1924) v Prahe. V období rokov 1910–1915 navštevoval pražskú Akadémiu výtvarných umení, konkrétne ateliér figurálnej maľby prívrženca akademizmu a symbolizmu Maximiliána Pirnera (1854–1924) a ateliér Vlaha Bukovaca (1855–1922). Po štúdiách v Prahe sa v roku 1923 usadil v slovenskej dedine Važec pod Tatrami. Okrem maľby sa venoval aj etnografii a dokumentaristike, písal tiež esejistické reportáže do českých Lidových novin. Bol členom slovenských umeleckých spolkov – Spolku slovenských umelcov (od r. 1925), Umeleckej besedy slovenskej (od r. 1928) a spoluzakladateľom važeckého umeleckého spolku Tatran (1926–1929). Samostatne vystavoval v rámci českého a slovenského územia v Košiciach (1931, 1933, 1938), v Prahe (1932), v Bratislave (1932) a v Liptovskom Mikuláši (1933). V rámci svojho umeleckého programu sa zameriaval najmä na dokumentáciu rázovitej krajiny Važca a slovenského folklóru, ktorý zaznamenával tradičnými výtvarnými prostriedkami. Venoval sa aj ilustrácii, patrí k zakladateľom modernej slovenskej ilustračnej tvorby pre deti a mládež.

Námetom predstavenej žánrovej kompozície zo zbierky SNM – Historického múzea je skupina žien vychádzajúcich z dedinského kostola na pozadí hornatej tatranskej prírody. Sú odeté v ľudových krojoch z obce Važec v slovenskom regióne Liptov, ktoré sa vyznačujú bohatou a pestrou výzdobou. V Hálovom maliarskom prejave s využitím pestrej farebnosti nachádzame prvky štylizovaného secesného dekorativizmu, ktorý bol pre jeho tvorbu príznačný na začiatku 30. rokov 20. storočia. Bol očarený važeckým krajom a prírodou. Jeho diela sú poznamenané najmä záujmom o miestny folklór (zvyky, odevy, povesti či piesne). Važec pod Tatrami inšpiroval aj ďalšie slovenské a české osobnosti pôsobiace v kultúre, napr. Jána Kollára, Ondreja Halašu, Karola Plicku, Pavla Socháňa. Okrem J. Hálu tu žili a tvorili aj výtvarníci Jaroslav Augusta a František Havránek.

Jan Hála (1890–1959), Z kostola, 1932, olej, plátno, 220 x 200 cm, SNM – Historické múzeum

Německá přilba pro protivzdušnou obranu, civilní varianta bez vzorového označení. Na obou bocích jsou obtisky s větším znakem Protektorátu Čechy a Morava. Takto označené přilby používal protektorátní Luftschutz, Liuftschutzpolizei, Feuerschutzpolizei a pravděpodobně i protektorátní policejní prapory. Vzhledem k typu zvonu přilby je toto s největší pravděpodobností Luftschutzpolizei.

Přilba je železná s černým nátěrem, zachována je vnitřní kožená výstelka i podbradník. V horní (temenní) části jsou dva otvory po průstřelu. Předmět je součástí kolekce artefaktů z pražského povstání v roce 1945, kterou shromáždilo Muzeum Klementa Gottwalda v Praze.

Větší znak Protektorátu Čechy a Morava má štít čtvrcený. V jeho pravém horním a levém spodním poli jest znak český: na červeném štítě stříbrný dvouocasý lev ve skoku vpravo hledící, úst rozžavených, s jazykem vyplazitým, čelenkou a zbrojí, vše zlaté barvy. V levém horním a pravém spodním poli znak moravský: na modrém štítě orlice vpravo hledící, stříbrně a červeně šachovaná, s čelenkou a zbrojí, vše zlaté barvy.

Národní muzeum, Historické muzeum, Sbírka Muzea dělnického hnutí, H11M-11

Ústredným motívom zástavy „Združenia Slovenských dobrovoľníkov“ je vyobrazenie Mohyly na Bradlom s čestnou strážou (česko-slovenskí legionári v rôznych uniformách). Vrch Bradlo je súčasťou Myjavskej pahorkatiny a je nad cestou medzi mestom Brezová pod Bradlom a Košariskami. Pod týmto motívom sú roky 1914, 1917, 1918, 1919, 1920 a 1921. Medzi rokmi 1918 a 1919 je dátum 28.–30. X. 1918 a heslo „Za vlast a slobodu“, pod ktorým sa nachádza vlajka Česko-Slovenska s nápisom: „Rovnosť, volnosť, braterstvo“. V pravej časti sa nachádza heslo: „Svornosť jednota a láska k vlasti je odkaz náš!“. Vľavo je heslo: „Vernosť, družnosť, junáctvo, udatnosť sú príkazy naše!“ V spodnej časti lícnej strany sú znaky USSD Bratislava („Sdruženie slovenských dobrovoľníkov ústredie Bratisl“), Skalice z r. 1844 a Trnavy. „Vďaka mestám Bratislave, Skalici Slov., Malackám, Trnave, Vrbovemu, Okr. Výboru v Piešťanoch a obciam Krakovany, Stráže n./V. a Trebatica“.

Na rubovej strane je zobrazený veľký štátny znak Česko-Slovenskej republiky, nad ktorým sa nachádza heslo „Za vlast a slobodu“ a armádne insígnie (puška, meč, prilba). Bikolóra a trikolóra vytvárajú akési heraldické prikrývadla štátneho znaku, kde ako klenot je zvečnený Milan Rastislav Štefánik. Na pravej strane štátneho znaku sú erby Sliezska, Moravy a Čiech, pod ktorými je dátum „28. októbra 1918“. Na ľavej strane sa nachádzajú erby Slovenska, neidentifikovaný erb (v dolnom poli tohto erbu sa nachádza znak Těšínska a Ratibořska) a Podkarpatskej Rusi a dátum „30. októbra 1918“. Nad erbmi sú dátumy 1914, 1917, 1918, 1919,1920 a 1921. V pozadí za Milanom Rastislavom Štefánikom je zachytené legionárske vojsko, zložené z dvoch proti sebe idúcich formácií. Na horizonte sú znázornené Tatry v strede s dvojkrížom odrážajúcim slnečný svit zo slnka nad ním. V spodnej časti rubovej strany sa nachádza nápis: „Za vlast a slobodu / a republiku Československú / vojsko Československé / v roku 1914–1918–1919–1920–1921 / v bojoch zvíťazila Národná rada Československá“. Po stranách nápisu sa nachádza znak mesta Bratislava a znak mesta Malaciek.