Fotografia mojich starých rodičov a fotografia ich svadobných darov.

Hana Milinkovičová, Bratislava

Ako sa hovorí, láska ide cez žalúdok. Kto by kedy povedal, že tak obyčajná vec bude mať takú dôležitú úlohu. Všetko to začalo na dedinskej zábave. Môjmu vtedy mladučkému dedkovi sa zapáčila moja babka, ale bol príliš hanblivý, neodvážil sa jej prihovoriť, a tak to nechal na osud, ktorý ho na ďalší deň zaviedol pred jej bráničku. Babka sedela na lavičke pred domom a šľahačka sneh. Vôbec jej to nešlo, a tak preskočil bráničku, prihovoril sa jej a pomohol jej so šľahaním. Samozrejme sa jej snažil vtipným spôsobom ukázať svoju silu, no šľahač mu spadol na zem a dedko rozlial všetky bielka. A prečo som na začiatku spomenula, že láska ide cez žalúdok? Pretože hneď na to, babka spravila výborný koláč a dedko ju už nenechal odísť. Ručný šľahač si nechali ako spomienku a ďalej podarovali svojim deťom. A tie ho dali ďalej až sa dostal ku mne. Je to síce len predmet, ale vďaka nemu som dnes tu.

Nikoleta Adamčíková, Bratislava

Začiatkom 20. storočia boli viechy jedným z mála miest, kde bolo možné slobodne predávať víno. Väčšina vinárskych podnikov bola už v 14. storočí spravovaná nemeckými rodinami, ktorých pribudlo počas nemeckej kolonizácie na prelome 17. a 18. storočia. Jednou z týchto rodín boli aj Weissovci, po ktorých nám ostal tento krčah a obraz (naľavo vidíme Dávida Weissa, napravo Antóniu Weissovú). Vlastnili viechu na Mýtnej ulici v Bratislave. I keď Dávid Weiss zomrel na následky ruského zajatia po prvej svetovej vojne, viecha sa po založení ČSR a prisťahovaní Čechov tešila zlatému obdobiu – v harmónii sa tam niesol spev Slovákov, Čechov, Nemcov i Maďarov. Pamätníci spomínajú konkrétne prípady, kedy sa Čech „vzal okolo krku“ s Nemcom, ale na ďalší deň sa na seba už z diaľky smiali, Čech zdravil nemecky a Nemec volal: „Maucta, maucta.“ Iní zase spomínajú, že medzi kedysi rivalskými národmi nikdy nevideli vypuknúť roztržku.
Táto atmosféra však pominula s príchodom fašizmu a viechy začali po 2. svetovej vojne všeobecne upadať, a to najmä kvôli hromadnému deportovaniu Nemcov. Novým vlastníkom viechy sa stala ovdovená Antónia Weissová, ktorej v druhej vojne zomrel najstarší syn. Naviac kvôli komunistickému znárodňovaniu Weissovci stratili svoju viechu – poslednýkrát bola spomenutá v pohľadnici ich stáleho zákazníka a dobrého priateľa Jána Smreka 13. 8. 1958.

Šimon Achberger, Svätý Jur

Tuzexové lístky zo 70ich rokov minulého storočia mi zapožičala moja babka Helena a našla ich úplnou náhodou. Viaže sa k nim aj krátky príbeh, ktorý mi vyrozprávala: „Raz bola nahnevaná lebo stratila bony do Tuzexu. A ako sme spolu hľadali veci na výstavu tak našla tieto bony v jednej kabelke ktorú mala odloženú. Škoda, že ich už nevyužije ale aspoň si zaspomínala na tie časy. Do Tuzexu chodili ľudia nakupovať šaty, potraviny a najmä drogistický tovar a elektroniku.

Natália Burkušová, Úľany nad Žitavou

Fľaše zapožičala Ing. Jaroslava Ostrožlíková. Za čias Československa sa mlieko predávalo v sklených fľašiach, ktoré si zachovala moja stará mama, pretože vždy hovorila, že sa na niečo zídu. Viažu sa k nim príbeh, ktorý som zažila sama, keď som bývala so starou mamou. Tá ma poslala do mesta po mlieko. Išla som na bicykli a mala som plátennú tašku. Po návrate z obchodu sa mi taška dostala do kolesa, spadla som z bicykla a samozrejme, fľaše s mliekom sa rozbili. Boli sme však rady, že sa mi nič vážne nestalo. A tie fľašky som našla na povale domu mojej starej mamy. Predsa sa na niečo zišli!

Branislav Jakab, Šurany

Telefón pochádza z 80-tych rokov dvadsiateho storočia. Nie všetci ľudia mali doma telefón. Ak chcel niekto zatelefonovať niekomu, použil telefón známych alebo išiel na poštu, kde spojovateľka prepojila hovor, ktorý bol spoplatnený. Veľmi často využívali ľudia telefóny v zamestnaní, ak mali k nim prístup. V našom paneláku sme mali dve rodiny telefón a zvyšných 14 rodín ho využívali. Niekedy do pokladničky dali 1 korunu alebo volali grátis. Čo neurobíte pre dobrého suseda?

Adriána Račková, Trávnica

Kniha bola vydaná v roku 1968 a v našej knihovničke má čestné miesto, pretože poskytuje významné informácie o meste Šurany. Kniha pomáha už dvom generáciám pri pripravovaní sa na vyučovacie hodiny dejepisu.

Branislav Jakab, Šurany

Teodor a Katarína sa spoznali za dramatických okolností, keď museli ako utečenci pre svoj židovský pôvod opustiť dvoj domov v Československu a 1. septembra 1939 prišli na územie dnešného štátu Izrael. Tu sa zosobášili a Teodor sa stal v rokoch 1942 – 1943 tajomníkom pobočky Československého červeného kríža. Katarína sa tiež chcela zapojiť do práce v organizácii, a preto absolvovala ošetrovateľský kurz, ktorý zavŕšila zložením praktických a teoretických skúšok 28.6.1943. Dámy z ČČK navštevovali vojakov v nemocniciach, choré matky a deti, plietli pre vojakov a vojnové siroty a organizovali zbierky a výstavy, ktorých výťažok smeroval na podporu činnosti ČČK (napríklad výstavu „Masarykovo brezno v Palestíne“ navštívilo počas jedného týždňa viac ako 4000 osôb!). Podľa výročnej správy ČČK sa mestská rada v Haife rozhodla pri príležitosti 25. výročia 28. októbra 1918 jedno z námestí v meste pomenovať po T.G.Masarykovi. Teodor a Katarína sa pravidelne zúčastňovali väčšiny činností ČČK a Teodor sa dokonca stal vojakom československých legií a konca vojny sa dočkal v Británii. Rodina uchováva ich fotografie, dokumenty z obdobia vojny, plátenné pásky na rukáv so znakom červeného kríža a pečiatkou Československého červeného kríža v Palestíne, diplom o absolvovaní ošetrovateľského kurzu a korešpondenciu Teodora ako tajomníka pobočky československého červeného kríža v Haife.

Pavol Mešťan, Bratislava

Dôkaz o tom, že aj takto sa šetrilo, aj také čiastky sa odkladali podľa príslovia “babka k bace, budú kapce”.

Hana Milinkovičová, Bratislava